Cyprus v skratke

História Prvé archeologické nálezy civilizácie na Cypre sa datujú do 10. tisícročia pred n. l. (raný neolit alebo Doba kamenná). Ostrov nadobudol grécky charakter po tom, ako sa tam usadili mykénsko-achájski Gréci, v období od 13. do 11. storočia pred n. l. V polovici 9. storočia pred n. l. začali prichádzať Feničania, ktorí sa sústreďovali najmä v pobrežnom meste Kition. Následne sa Cyprus dostal pod nadvládu Asýrčanov, Egypťanov a Peržanov (8.-4. stor. pred n. l.). Medzi rokmi 30 pred n. l. a 330 n. l. bol Cyprus súčasťou Rímskej ríše. Vtedy sa kresťanstvo rozšírilo na Cyprus. Cyprus si napriek všetkému dokázal zachovať svoju grécku identitu ako súčasť dynastie Ptolemaiovcov v helenistickom období (310-30 pred n. l.) a svoje národné dedičstvo si uchoval v byzantskom svete, hovoriacom po grécky (330-1191 n. l.). Grécky jazyk a kultúra prevládali počas nasledujúcich storočí, hoci sa Cyprus dostal postupne pod nadvládu ďalších cudzích dobyvateľov – anglického kráľa Richarda I. (Levie srdce) a Templárskych rytierov (1191-1192), Frankov (rod Lusignanovcov) (1192-1489), Benátčanov (1489-1571), Osmanských Turkov (1571- 1878) a Britov (1878-1960). V rokoch 1955-1959 viedli grécki Cyperčania protikolonialistický boj za oslobodenie spod britskej nadvlády. V roku 1960 získal Cyprus nezávislosť a stal sa konštitučnou republikou. Podľa Zürišsko- londýnskych dohôd sa Grécko, Turecko a Británia stali garantmi nezávislosti ostrova, pričom Británia si na Cypre ponechala dve zvrchované vojenské základne, Akrotiri/Episkopi a Dekelia, ktoré zaberajú 2,7 % územia ostrova. Politická moc sa mala deliť medzi gréckych a tureckých Cyperčanov v pomere 7:3. Toto rozdelenie poskytovalo komunite tureckých Cyperčanov (ktorí tvorili 18 % populácie) 30-percentné zastúpenie vo vládnych a štátnych inštitúciách. Okrem toho mala komunita tureckých Cyperčanov právo veta pri rozhodovaní o dôležitých otázkach. Vzťahy medzi oboma komunitami boli po stáročia mierumilovné a priateľské. Určité ustanovenia Zürišsko-londýnskych dohôd a ústavy z roku 1960 (ktoré boli cyperskému ľudu vnútené) sa však ukázali ako živná pôda pre vnútorné konflikty a vonkajšie zásahy. Samotná ústava zdôrazňovala rozdiely medzi 16